Nemyslím si!

A to aj napriek tomu, že na najrôznejších boxerských fórach neprestávajú utíchať diskusie o slabých šampiónoch a ich neprimerane slabých súperoch. To malo údajne v tejto hmotnostnej divízii zapríčiniť akúsi krízu. Nie, že by som v ťažkej váhe túto umelo nafukovanú „bublinu“ nezaznamenal, no iste by som to nenazýval krízou, veď prečo aj?

Azda najčastejším argumentom zástancov tejto teórie je tvrdenie, že terajší šampióni nedosahujú ani z ďaleka kvalít ich predchodcov. Svojim spôsobom je možné s takýmto tvrdením súhlasiť, no na druhej strane si treba uvedomiť a vytiahnuť do popredia fakt, že napríklad bratia Klitschkovci majú ukazovateľ knokautu v hodnotách blížiacich sa k rekordom. No a čisto teoreticky, o ktorom šampiónovi by sa to nedalo povedať? Takmer každý má na konte niekoľko slabých súperov. A reči o dnešnej dobe, ktorá boxerskému umeniu nežičí, taktiež nie sú na mieste. Aj keď uznávam, že nie všetci boxeri do rebríčka tej - ktorej organizácie patria, nemyslím si, že by to bolo dobou. Každá doba v histórii boxu mala a bude mať slabých, či nekvalitnejších boxerov. Každá! Aj tá nasledujúca... Bez slabších by nebolo silnejších! No a koho by sme potom kritizovali?

A to, že viacero fanúšikov boxu, mňa nevynímajúc, nemajú príliš v obľube bratov z K2 práve pre viac taktiky ako techniky, ktorí sa do výmen úderov príliš nepúšťajú a boxujú prevažne prednou rukou, mnohí považujú za nepozerateľné a zbabelé. Ak však zapoja do hry aj zadnú ruku ich súperi začnú padať ako prezreté ovocie. Pochváliť najkrajšou technikou sa iste nemôžu, predvádzajú však fantastické taktické výkony, ktoré im umožňujú v ringu boxovať podľa svojho scenára.

Nie je to tak dávno, čo som bol aj ja zástancom teórií, že to nie sú skutoční šampióni a podobným názorom som pritakával. Uvedomil som si však, čo obsahuje názov „šampión.“ Vo voľnom preklade ide o víťaza, majstra, preborníka, bojovníka a obrancu a ak zvážime bilanciu napríklad Wladimira Klitschka a uvážime umiestnenie boxerov v ratingu, s ktorými vstúpil do ringu, nevidím dôvod, prečo by sme ho nemali považovať za šampióna. To, že boxuje svojim štýlom a nemieni ho meniť, taktiež ukazuje iba jeho na jeho boxerskú vyzretosť. Manny Steward bohovsky zapracoval na jeho technike a do každého zápasu zvolia skvelú taktiku, ktorú v ringu Wlad plní do bodky. Súpera drží v potrebnej dlhej vzdialenosti nepríjemným predným direktom a v prípade nebezpečenstva volí radšej ústup, do ktorého zapája aj pravú ruku. Vedieť si dokonale udržať dištanc je nesmierne ťažké, zvlášť s pohyblivými súpermi ako Uzbek Chagaev, a to každý, kto niekedy vliezol do ringu dobre vie. Veľmi dobre vie aj to, ako ťažko sa takýto vysokí bojovníci zasahujú. Preto Wladimira vo výmenách úderov v strednej vzdialenosti s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neuvidíme. Načo aj, veď si boxuje po svojom presne ako kedysi Lennox Lewis, alebo pred ním Tyson. Wlad nie je z ďaleka natoľko pôsobivý boxer ako oni, no svojho štýlu sa drží. Čo je však dôležitejšie – je s ním úspešný. 54 zápasov vyhral pričom 48 z nich knokautom, čo nám v kalkulačke vyhodí hodnotu nad 84 percent. Boxuje takmer s každým, kto má o to záujem a aj tak svoje tituly IBF a WBO drží už takmer štyri roky.

Jeho brat Vitali s rozpätím rúk ako orol skalný je šampiónom organizácie WBC. Štýl podobný ako u Wladimira, no úder zadnej ruky nastavený o trocha vyššie. Svedčí o tom  jeho bilancia 42 víťazstiev – 38 knokautov, ktorá mu vyniesla nielen druhé miesto vo svetovom ratingu, ale aj percento knokautu na 90-tke. Vitali, aj keď sa nikomu nesnaží nevyhýbať, boxuje po návrate viac menej s boxermi z nižších priečok rebríčka. Možno aj preto sa jeho posledný prehratý zápas datuje až v roku 2003, kedy s Lennoxom Lewisom zápas skončil technickým knokautom. Komentáre a rôzne názory na to, kto mal zvíťaziť, dodnes na fórach úplne neutíchli. Vitali aj napriek prestávke vybojoval od tej doby osem stretnutí, pričom iba v jednom prípade sa boxovalo do záverečného kola. Jeho pohybový talent vo veľmi nízkej hodnote sa nepodarilo vybrúsiť ani trénerovi Fritzovi Sdunekovi, no sila úderu je v porovnaní s inými heavyweightami niekde úplne inde. Možno aj preto je kráľom WBC.

Tretí šampiónom je David Haye. Ten sa k titulu WBA dostal rozdrvením cruisera a ako iste vieme, cez obrovského Valueva, ktorý bol takmer v záverečnom kole počítaný. Haye je veľký a dravý bojovník s tvrdým úderom. V ťažkej toho príliš nepredviedol, no jeho šance sú do budúcnosti veľké. Myslím si však, že jeho „veľká huba“ mu narobí viac škody ako úžitku. Po nete sú povešané tony videí s jeho veľkohubými vyhláseniami ako aj to, keď v obchodnom centre zastavuje iného šampióna a vyzýva ho súboju. Ten príma - dokonca niekoľko krát. David sa však vyhýba ako sa len dá. Aj keď sa to mnohým fanúšikom boxu javí ako strach, teamu Haye sa však zdá údajne iba málo peňazí... Možno do tohto špinavého biznisu iba nevidíme a možno zmluvy K2 sú skutočne otrockejšie ako tie legendárne Dona Kinga. Preskočme však od politiky späť k boxu.

Šampiónov máme ako vyšitých – ako postavou, tak schopnosťou knokautu. Haye poslal „dole“ 88 percent svojich súperov, Wladimir 85 a Vitali 90! Čo sa nám teda nepáči? Všetci vystŕkajú do popredia Tysona, či Holyfielda s Lewisom.

„To boli šampióni!“ neustále sa valí zo všetkých strán.

Mike aj napriek tomu, že bol veľký fighter sa svojim štýlom pochopiteľne s dnešnými šampiónmi rovnať nemôže. Lepšie povedané oni s ním. Lennoxov štýl bol tak trocha podobný práve štýlom Klitschkovcov. A obaja títo veľkí borci mali percento K.O. „iba“ na úrovni 75-tich percent. Jedno však majú všetci súčasní traja svetový šampióni spoločné! Európsky pôvod. Bratia K2 boxujú pod vlajkou Ukrajiny a pod vlajkou Anglicka nastupuje do ringu David Haye. To je najväčší problém - Spojeným štátom chýbajú veľký šampióni ťažkej váhy. Problém, pre ktorý vznikla celá tá „umelá bublina.“ Američania sú totiž zvyknutí, že šampión ťažkej váhy musí pochádzať z Ameriky a preto tam je v týchto dňoch o ťažkú váhu veľký nezáujem. Aj televízie ako HBO pochopili, že nepredajú toľko práv koľko by chceli a preto jednoducho šampiónske zápasy Európanov nekupujú.

Problém by som však nehľadal v súčasnosti, ale hlboko v histórii. Počiatky udeľovania svetového titulu si osvojila Amerika a šampióni boli iba na výnimky jej obyvatelia. Jednoducho si zvykli na to, že svetový šampión musí byť Američan! Preleťme si teda časom a v krátkosti si pozrime ako sa ako sa od prvého šampióna Johna L. Sullivana dostal titul až k dnešným šampiónom. Corbett, Fitzsimmons, Jeffries, Hart, Burns, Jack Johnson a Jess Willard boli svetovými šampiónmi, ktorí získali postupne titul po Sullivanovi. Dvadsiate roky okupoval trón Dempsey, tridsiate a štyridsiate Louis, päťdesiate Marciano, šesťdesiate Patterson, Liston, Clay – Ali, Frazier, Foreman, sedemdesiate opäť Ali, osemdesiate Larry Holmes a deväťdesiate Tyson, Holyfield, Bowe a Moorer. Tu však začína vystrkovať rožky olympijský víťaz Lennox Lewis, ktorý získal titul WBC porážkou Tony Tuckera. Poráža všetko, čo mu postavia do ringu a stáva sa undisputed šampiónom. O tento zjednotený titul dva krát bojoval s Holyfieldom a až do roku 2003, kedy odišiel do dôchodku, boxoval veľmi kvalitné zápasy. Po jeho odchode sa všetkých titulov na krátko zmocnili opäť Američania. Byrd uchmatol opasok IBF, Lamon Brewster WBO, John Ruiz WBA, no a voľný titul WBC vyhral Vitali Klitschko. Ten ho však stratil v zápase so Sandersom a ten ho následne stratil v boji s Rahmanom. Celé okupovanie ťažkej váhy Američanmi však trvalo iba niečo viac ako jeden rok. Titul WBA totiž prehral Ruiz s obrovským Valuevom, Brewstera porazil Lyakhovich, Byrda mladší Klitschko a jediný, Američan, ktorý stále vzdoroval a držal titul bol Rahman. Toho však onedlho o titul pripravil ťažkým knokautom Maskaev a razom všetky tituly patrili Európanom.

Kútiky úst sa Američanom síce na krátko opäť roztiahli pri prehre Sergeia Lyakhovicha so Shannonom Briggsom, no ten následne prehral s ďalším Európanom – Sultanom Ibragimovom. Od tej doby si americkí boxeri na opasok ani nesiahli. Maskaeva síce porazil Samuel Peter z Nigérie, s hubou väčšou ako veľkým pupkom, no toho v deviatom kole vybavil starší Klitschko.

Od 2006 teda titul šampióna sveta ťažkej váhy vlastnia boxeri – neameričania, v čom je ten najväčší problém! Spojené štáty nebaví sledovať boxerov, obrovských ako ich mrakodrapy, o ktorých navyše ani nič nevedia. Či sa im to páči, alebo nie, z veľkej miery si za túto „krízu“ môžu sami. U nich sa vyprodukovalo toľko organizácií, že ani oni sami ich nedokážu spočítať a ak opäť obrátime kartu, zistíme, že ani do budúcna nemajú priveľké vyhliadky. Chýba tam totiž základňa amatérov. Tú na našom kontinente majú krajiny bývalého Sovietskeho zväzu už roky – a na najvyššej úrovni. Z ich hniezd vychádzajú perspektívni boxeri ako Ibragimov, Chagaev, Boytsov, Platov, Ustinov, Povetkin a bez pochýb aj Klitschkovci (ktorí vyzreli až Nemecku).

Dnešní šampióni bratia Klitschkovci aj David Haye (i keď sa to aj mne spočiatku nepozdávalo) sa správajú ako šampióni, vyzerajú ako šampióni,  potom je veľmi pravdepodobné, že to sú skutoční šampióni. Čo sa nám teda nepáči a zbytočne polemizujeme o kríze, ktorá je pravdepodobne iba v Amerike? O svetový titul sa boxuje v Európe - prevažne v Nemecku a blízkom okolí (čo nemáme vôbec ďaleko), televízie za prenosy od nás nepýtajú nekresťanské poplatky a napokon lístky na tieto súboje nám nie sú až tak nedostupné! Prečo teda kríza? Neviem či sa tá kríza neobjavila iba pri monitoroch a klávesniciach kritikov, ktorí ring na živo v živote nevideli, nehovoriac o tom, že by do neho vliezli. Ich kvokanie však určite z diskusií nezmizne nikdy, podobne ako zranenia z ringu.

To však nemení nič na tom, že ak bude chcieť Amerika „ich“ tituly späť, bude z najväčšou pravdepodobnosťou musieť podniknúť rázne opatrenia. Opatrenia v podobe úprav organizácií, alebo minimálne zavedenie jednej organizácie, ktorá by sa stala akýmsi vrchným orgánom. Jedna organizácia – jeden rebríček – jeden titul! Hlúpu situáciu, kde má titul každý kto má v r... dieru by sme mali rýchlo zadupať do zeme, inak môžeme ľahko skončiť ako naši kolegovia v kickboxe. Úrovni boxu neprospieva ani anarchia pri výbere súperov na titulové zápasy. Takzvané „voľné“ obhajoby by sa mali podľa môjho názoru zrušiť, alebo razantne obmedziť na obhajoby boxerov s „top ten“ rebríčka (to by sme potom v šampiónskych súbojoch videli iba kvalitu). Veď ak si pozrie rebríčky organizácií bežný človek, bude šokovaný. Napríklad dnes – Samuel Peter. V ratingu WBC je číslom 9, WBA 10, WBO 6 a IBF si ho svojsky zaradilo na druhú priečku za Povetkina. A čo sa týka odmien za zápas, bolo by minimálne zdravšie uskutočniť niečo podobné prevratu v NHL, kde bol určený „strop“ odmeny. Iste by sme sa vyhli trápnym rokovaniam a videli konečne box svetovej kvality!

Je to celé iba môj názor, ktorý nemusí byť samozrejme pravdivý - kvalitných boxerov je tam dosť. Niektorí sú neskúsení, iní sa do titulových zápasov hrnuli príliš skoro a iných čas ešte len príde...

                                                                         od heavyweight