Ze slavného boxera velký kouč. Kostya Tszyu chce ukončit dominanci Kličků
- Napsal Štefan Moravčík
Povětkin a Tszyu / zdroj foto: www.boxingscene.comBRATISLAVA – Keď sa minulý rok rozhodol trénovať talentovaného, no v posledných rokoch tak trochu stagnujúceho ruského borca v ťažkej váhe Alexandra Povetkina, viacerí nad tým mávli rukou. Septembrové zdrvujúce víťazstvo „Ruského víťaza“ nad ex-šampiónom Hasimom Rahmanom však všetkých postavilo do pozoru, a bývalý slávny ruský boxer a tréner v jednej osobe (momentálne však s austrálskym pasom) Kosťa Tszyu sa razom ocitol v pozornosti médií.
Podarí sa Tszyuovi doviesť Povetkina až na samotný vrchol a zdolať tak pre mnohých nezdolateľnú horu menom Kličko? Nasledujúci rozhovor, ktorý Tszyu na začiatku tohto roka poskytol ukrajinskému denníku Sport Express, vám dá jednoznačnú odpoveď: áno!
DALŠÍ NOVINKY:
- Jičínská show. 'Pustíme si žilou, budou to bitvy,' zve domácí hvězda Chval
- ANKETA Hledá se sexy kráska Profiboxing.cz pro leden 2013
- FOTO Bum bum a konec aneb To nejlepší z duel Matthysse-Dallas
- VIDEO Překvapivý triumf Karasse a pád 'Malého Tysona'. Co bude dál?
- Víkend: Haye se vysmál Furymu. Price i Velasquez ho prý knockoutují
Dobrý deň Kosťa. Moja prvá otázka: keď sa pozriete naspäť do minulosti, ako by ste zhodnotili vašu kariéru boxera?
Myslím si, že štýl, ktorý som v ringu preferoval, priniesol divákom veľa zábavy a zaistil mi priazeň fanúšikov po celom svete. Vždy som sa snažil predviesť v zápasoch to najlepšie, čo vo mne bolo, a odvďačiť sa tak mojim fanúšikom a tiež môjmu tímu, ktorý sa o mňa staral. Je to jednoduché: ak si ľudia zaplatili, aby ma mohli vidieť v ringu, zaslúžili si, aby odo mňa videli ten najlepší možný výkon. Preto som sa vždy snažil boxovať hlavne pre divákov, a priniesť im zaujímavé a vzrušujúce súboje. Ale na druhej strane, ak sa mi v zápase naskytla nejaká šanca ukončiť ho predčasne, nikdy som ju neváhal využiť.
Váš syn Timofej práve dovŕšil vek 18 rokov. Dostal už nejaké ponuky do ruského, prípadne austrálskeho reprezentačného tímu?
Obaja moji synovia Tim a Nikita (Tszyuov mladší syn, pozn. redakcie) začali svoju športovú kariéru ako futbalisti, aby potom presedlali na box. Timofej tak urobil, keď mal okolo 15 rokov. Snaží sa nadviazať na moje úspechy a posunúť latku v našej rodine ešte vyššie. Má to veľmi ťažké, pretože každý ho stále porovnáva a bude porovnávať so mnou a s mojimi úspechmi v ringu. Ale aj napriek tomu napreduje veľmi rýchlo, a už teraz ma v niektorých veciach prekonal. Ja ho však netrénujem. Dávam mu síce nejaké rady, ale do jeho tréningov sa snažím príliš nezasahovať, pretože nechcem, aby v ringu kopíroval môj štýl. Ako každý iný boxer, aj on by si mal nájsť ten vlastný.
Čo sa týka amatérskeho boxu, tak to nie je náš cieľ. Profesionálny box – to je to, kde sa točia veľké peniaze a kde sú tí najlepší súperi. Ak Timofej bude aj naďalej napredovať a pracovať s takou chuťou ako doposiaľ, som si istý, že ho medzi profesionálmi čaká veľká budúcnosť. Samozrejme, že mu budem pomáhať, ale len ako manažér. Chcem, aby sa vyvaroval chýb a problémov, ktorým musia boxeri v jeho veku pri prechode medzi profesionálov čeliť. Mojou úlohou preto je navigovať jeho kariéru tým správnym smerom.
Vášho syna síce netrénujete, ale zato spolupracujete s majstrom sveta v ťažkej váhe Alexandrom Povetkinom. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?
Sašu poznám už veľmi dlho, a vždy som v ňom videl veľký potenciál. Keď jeho slávny tréner Alexander Zimin pred rokom ochorel, zavolali mi, či by som mu nechcel pomôcť s jeho prípravou, a ja som s radosťou súhlasil. Myslím si, že by som mu mohol byť veľmi osožný a mohol mu pomôcť vybrúsiť jeho taktické schopnosti v ringu, ktoré má už teraz na veľmi vysokej úrovni. Tým samozrejme nemám na mysli to, že by som mu nejakým spôsobom chcel zmeniť jeho štýl v ringu. Ani v blízkej budúcnosti takéto niečo neplánujem. Alexander je predsa bývalým olympijským šampiónom a úradujúcim majstrom sveta, a všetky tieto úspechy dosiahol vďaka svojmu vlastnému štýlu, ktorým sa v ringu prezentoval. Mojím cieľom preto je predovšetkým zapracovať na niektorých detailoch, ktoré sa uňho ešte dajú vylepšiť. Myslím si, že stále môže zlepšiť svoje fyzické, resp. taktické schopnosti, a to až o 50, resp. 35-40 %.
Ako by ste charakterizovali seba ako trénera? Ste aj voči vašim zverencom taký tvrdý, akým ste bývali sám na seba?
To som. Nevidím dôvod, prečo by som v príprave nemohol byť na svojich boxerov občas tvrdý... Trénujeme predsa spoločne, a jedinou cestou, ako mojim zverencom môžem ukázať, ako a čo majú robiť, a či to, čo robia, je správne, je názorne im to predviesť. Niekedy to možno trochu bolí, ale tak to už v tomto športe chodí. Práve preto sa aj ja snažím stále udržiavať v dobrej kondícii. Ak chcem totiž v tréningu poskytnúť svojim zverencom to najlepšie z mojich služieb, musím s nimi držať krok. Ale ak mám byť úprimný, Alexander je naozaj dobrým žiakom. On nie je tým, na koho musíte stále vyťahovať palicu. Po svojom poslednom víťazstve nad Hasimom Rahmanom, ktoré bolo naozaj veľkolepé, mám dojem, že začína plne dôverovať mojim metódam, a to je pre budúcnosť našej spolupráce veľmi dôležité.
Mimochodom, ak už hovoríme o mojich zverencoch, tak napríklad taký Denis Lebedev (úradujúci šampión WBA v krížovej váhe, pozn. redakcie) je v porovnaní s Povetkinom pravý opak. Často príde na tréning neskoro, a celkove je to veľmi nedochvíľny človek. Vždy vám povie, že prišiel neskoro, lebo ostal v dopravnej zápche, a to aj vtedy, keď jeho kolega Povetkin príde načas. Okrem toho si myslím, že stále akoby váhal naplno dôverovať mojim tréningovým metódam. Často o mojich radách a postupoch veľa rozmýšľa, a vždy sa ma pýta na moje dôvody, prečo tak robím. Mám dojem, akoby mi stopercentne nedôveroval, a to je aj možno príčina, prečo jeho pokrok v ringu nie je taký raketový ako v prípade Povetkina.
Viacerí experti hovoria, že jediný naozaj dôležitý súboj, ktorý ešte dnešná ťažká váha nevidela, je práve zápas medzi Povetkinom a Vladimirom Kličkom. Existuje podľa vás šanca, že sa fanúšikovia v blízkej budúcnosti dočkajú tohto duelu?
Ak mám pravdu povedať, neviem. Ja nie som manažér, ani promotér. Som trénerom, ktorého úlohou je pripraviť svojho zverenca na jeho ďalší súboj – a to ako po psychickej, tak aj po fyzickej stránke.
Myslíte si, že Alexander má v tomto zápase šancu zvíťaziť?
Áno. Ale to je zle formulovaná otázka. Pravda je taká, že ak by som neveril v jeho schopnosti, ani by som sa do tréningu s ním nepúšťal. Kličkovci sú bezpochyby silní. Dominovali a dominujú v ťažkej váhe nevídaným spôsobom, a je preto prirodzené, že aj v prípadnom zápase s Povetkinom budú veľkými favoritmi, čo však platí aj pre všetkých ostatných boxerov na tejto planéte. Cieľom mojej spolupráce so Sašom je však túto ich dominanciu ukončiť. To je náš plán.
Ako to chcete všetko zrealizovať?
Prácou. Tvrdou prácou. Alexander potrebuje na sebe pracovať, a to tak, že v tréningovom kempe bude doslova a do písmena zomierať. Každá sekunda, ktorú v ňom strávi, bude preňho utrpením. Mojím cieľom je naložiť Alexandrovi v tréningu toľko, že ma za to bude vo svojom srdci nenávidieť. Po takejto príprave bude tak namotivovaný, že všetku tú zlosť a nenávisť bude chcieť zo seba dostať preč, a najlepšou a jedinou cestou, ako sa mu to podarí, bude, keď porazí Vladimira. Potrebujeme premeniť túto nenávisť z tréningového kempu na niečo, čo ho bude poháňať vpred, a čo mu umožní dostať to všetko zo seba von práve v ringu. Toto je jediný spôsob, ako Klička poraziť.
Existuje možnosť, že by sa tento zápas uskutočnil na Olympijskom štadióne v Kyjeve...
To by bolo naozaj skvelé! Boxovať pred toľkými fanúšikmi by Alexandrovi dodalo iba ďalšiu motiváciu. Ale takéto veci sú momentálne pre Alexandra druhoradé. Teraz sa musí sústrediť predovšetkým na svoj tréning.
Pred Olympiádou v Barcelone v roku 1992 ste boli jedným z hlavných ašpirantov na zlatú medailu. Vy ste sa však namiesto toho rozhodli do Španielska necestovať a prestúpili ste medzi profesionálov. Prečo?
Je pravdou, že som vtedy mal veľkú šancu na zlato. Rok predtým sa však rozpadol Sovietsky zväz, a ja som preto musel na chvíľu počkať a dôkladne si premyslieť, ktorým smerom sa bude uberať moja športová kariéra. Bolo to dosť ťažké obdobie, ale napokon som sa rozhodol, že sa aj spolu s mojou rodinou presťahujem do Austrálie, čo pre mňa vtedy bola krajina, v ktorej som mohol naplno a bez problémov rozvíjať svoj športový talent. Hneď, ako som v roku 1991 vyhral amatérske majstrovstvá sveta, dostal som ponuku začať moju profesionálnu kariéru práve tam, a ja som sa rozhodol, že ju prijmem. Ak by som ju vtedy odmietol, ďalšia šanca by sa mi už nemusela naskytnúť. A som veľmi rád, že som s ňou súhlasil.
Ktoré víťazstvo si vo vašej kariére ceníte najviac?
Výhru nad Zabom Judahom 3. novembra 2001 v Las Vegas (zjednocovací duel o tituly WBC, WBA a IBF v ľahkej welterovej váhe; Tszyu v ňom po úvodnom kole, v ktorom ho Judah jasne prevýšil, poslal svojho súpera v záverečných sekundách druhého kola tvrdým pravým direktom k zemi, po ktorom sa Judah síce rýchlo pozbieral, ale keďže mal veľké, doslova až komické problémy s rovnováhou, ringový rozhodca Jay Nady duel správne ukončil, čo mimochodom Judah niesol veľmi ťažko a dokonca na Nadyho aj zaútočil; tento záver zápasu patrí už roky medzi najsledovanejšie boxerské videá na serveri Youtube.com, pozn. redakcie). Keď sa mi ho podarilo poslať z ringu už po dvoch kolách, bolo to niečo neuveriteľné. Týmto víťazstvom som sa dostal do elitnej spoločnosti iba niekoľkých boxerov, ktorým sa podarilo získať pásy všetkých troch najvýznamnejších boxerských organizácií.
Ale mojím najťažším víťazstvom v kariére bola výhra nad Hectorom Lopezom v roku 1994 (Tszyu v tomto zápase zvíťazil po 10 kolách 3:0 na body, pozn. redakcie). Keď som ráno po zápase otvoril oči, skoro nič som okolo seba nevidel. Mal som ich úplne zatvorené. Moje ruky boli opuchnuté a celé od krvi. Okrem toho som nemohol poriadne dýchať a celé dva dni som zvracal. Práve po tomto zápase som si naplno uvedomil, že som sa stal profesionálnym boxerom...
Je naozaj pravda, že ste proti Rickymu Hattonovi (Tszyuov posledný zápas v kariére v júni roku 2005; Austrálčan sa v ňom po 11 odboxovaných kolách rozhodol odstúpiť a stratil tak svoje tituly IBF a Ring Magazine v ľahkom welteri; v čase odstúpenia prehrával u všetkých troch bodových rozhodcov, pozn. redakcie) boxovali so zlomenou rukou?
Mal som vtedy potrhané šľachy v ramene. V zápase som však o tom ešte nevedel. V prestávkach medzi kolami som cítil trochu bolesť, ale nebolo to nič veľké. Bohužiaľ, práve kvôli tomu som musel moju ľavú ruku v zápase dosť šetriť, čo sa nakoniec ukázalo ako osudové. Nehovoriac o tom, že domáci ringový rozhodca Dave Parris v ten večer Hattonovi toleroval všetky jeho nečisté praktiky v ringu...
Prečo ste teda nechceli odvetu?
Nemal som v sebe potrebnú motiváciu. Odveta by mi síce bezpochyby priniesla slušný balík peňazí, ale tie ma vtedy už veľmi nezaujímali. Povedal som si, že v ringu som dokázal niečo, čo sa podarilo iba veľmi málo boxerom, a tak som sa rozhodol skončiť. A nesťažujem si. Môj nový život mimo ringu sa mi veľmi páči, a ja si ho užívam plnými dúškami.